streda, 4. augusta 2010

streda, 21. júla 2010




Posted by Picasa

Tichom večerného lesa

Obyčajne prašná cesta bola zrazu mokrá. Bol podvečer a ja som kráčal cestou severského lesa južného Nórska. Všade bolo ticho, kt. pretínali iba hlasy vtáctva prekrikujúceho sa medzi sebou. Len tak som šiel. Narazil som na elektrické vedenie, ktoré sa stáčalo v smere mojej cesty a tu mi svitol nápad. O chvíľku som obúval návleky, aby som bol aspoň trochu suchý z tej vysokej vegetácie, čo ma tam čakala. Nepomohlo. Nad kolená mokrý, aj z vonka, aj z vnútra som sa brodil raz vysokou trávou a raz čučoriedčím. Čo krok, to hrsť bobúľ v ruke, do úst. Medveďa som sa neobával. Tu sú bobule všade a dostatok. Pomaly už prezrievajú. Krátke, ale intenzívne severské leto vo svojom vrchole neskonalej hojnosti a skromnosti.
Hore som zas narazil na rovnakú cestu ako dolu. Pomaly ma doviedla do môjho cieľa. Tam som osušil pršiplášť a napil sa vody. Aj keď je vlhko, treba piť. Menej ale často. Pustil som sa ďalej znovu len brodiť sa zarastenou cestou vŕbami a vysokou trávou. Všade naokolo bol krásny horský les. Miestami nepreniknuteľný a miestami tak svetlý, že sa dalo vidieť doďaleka. Cesta pomaly klesala, miestami strmo, miestami rovinou. Sem – tam sa z horských pastvín spoza môjho chodníčka ozývali zvonce oviec a mučanie kráv. To ticho bolo úchvatné.